Žena, ktorá povedala životu ÁNO

Niektoré príbehy nezačínajú veľkým výkrikom, ale tichým prikývnutím. Niektoré zázraky neprichádzajú s fanfárami, ale v podobe obyčajného úsmevu, podaného hrnčeka čaju, alebo otvoreného náručia pre dieťa, ktoré ešte ani nevie, že má domov.

Terezka Jakušová - matka, zdravotná sestra, manželka, kolegyňa, opora. A predovšetkým – človek, ktorý sa neotáča chrbtom, keď to začne byť ťažké. Spolu so mnou, v čase, keď systém písal verdikty ako „nejasná prognóza“, „nevhodné na adop

ciu“, „dieťa na dožitie“, stála ako stĺp svetla.

V našej spoločnej službe v detskom domove bola často posledným kúskom nádeje – tou, ktorá neprestala veriť, že aj dieťa s poškodeným srdcom môže zažiť lásku. Že chromozóm navyše neodoberá právo na náruč. A že hoci skupina môže zabezpečiť starostlivosť, len mama vie dať domov.

Tieto slová nie sú kritikou systému. Sú výkrikom lásky. Lásky, ktorá nevie byť zdieľaná na smeny, ale ktorá žije 24 hodín denne v očiach, ktoré sledujú dych, v ušiach, ktoré rozoznajú plač od bolesti a plač od strachu, v rukách, ktoré neodkladajú dieťa, keď je ťažké.

A v čase, keď by mnohí povedali: „Už mám svoje deti, svoj kríž, svoju únavu,“ ona povedala: „Ešte je miesto. Ešte mám lásku.“ Súhlas jej manžela, tiché áno ich detí, odhodlanie celej rodiny – to bol zázrak, ktorý sa neodohral na papieri, ale v realite. Prijali dievčatko s Downovým syndrómom, ktorého zdravotný stav bol alarmujúci. Prijali ho ako vlastné. A tak ako to už býva, keď láska rozpráva, telo odpovedá. Dievčatko prežilo. Nie preto, že by zrazu zázračne zmizli diagnózy – ale preto, že sa objavil dôvod žiť.

Dnes je Terezka klientkou O.Z. Tenenet. Ale pre mňa, pre deti, pre všetkých, ktorí ju stretli, ostáva učiteľkou. Učiteľkou odvahy, viery a tichého hrdinstva. Ďakujeme Ti, Terezka.

Viliam Gyurke, riaditeľ programu pre deti a mládež so špeciálnymi potrebami