Zbrane, ktoré nespúšťame prstom – ale postojom

Na svete existujú zbrane, ktoré nie sú uložené v sejfoch. Nečakajú odistené v zákopoch. Nie sú ukryté pod vojenskými plachtami. A predsa pália, ničia, zabíjajú – denne, potichu, systematicky.

Sú to slová, pohľady, mlčania, odsúdenia, neprijatia. Sú to gestá nezáujmu, chladné správy, odvrátené tváre, rozdelenia bez pokusu o porozumenie. Zbrane, ktoré nosíme v očiach a v postojoch. Zbrane, ktoré vyrábame vo výchove, v spoločnosti, v politike, ale aj pri nedeľnom stole.

Zbraň je aj to, keď dospelí bojujú cez svoje deti, keď pri rozvode dieťa cíti, že je len nástrojom v rukách rodičovskej moci. Zbraň je aj to, keď neprijmeme Róma do práce, lebo sa bojíme predsudkov. Zbraňou sa stáva aj to, keď mlčíme tam, kde má zaznieť spravodlivosť.

Každá vojna, aj tá najväčšia, sa nezačína tankom. Začína sa ľahostajnosťou voči utrpeniu iných. A práve preto Medzinárodný deň ničenia zbraní nie je len o zbraniach z ocele, ale aj o tých z kamenného srdca.

Medzinárodný deň ničenia zbraní nie je len výzvou pre armády. Je výzvou pre učiteľov, rodičov, vedúcich, zdravotníkov, duchovných, politikov, deti i starých ľudí. Je výzvou nezraňovať, keď môžeme hojiť, nevytláčať, keď môžeme prijať, neodsudzovať, keď môžeme chápať, nebyť zbraňou, keď môžeme byť oporou. Lebo každá zbraň zanecháva obete.

Viliam Gyurke, riaditeľ programu pre deti a mládež so špeciálnymi potrebami