Stretnutie medzi kvapkami dažďa

« Každý z nás môže byť kvapkou tam, kde už dávno nepršalo. »

Pod strieškou Lidla, dnes  v daždivý deň som stretol ženu, ktorú poznám z minulosti. Bola náhradnou mamou – patrila k tým, ktorí prijali cudzie dieťa za vlastné. Dnes bola iná: unavená, vyčerpaná, bolo vidno, že zničená. Rozprávali sme sa len chvíľu, no jej slová ostali vo mne hlboko: „Už to nedávam. Život pre mňa stratil cenu.“

Jej dieťa, ktoré kedysi vychovávala, sa osamostatnilo a odišlo do zahraničia. Ona zostala v tichu. Sama, utopená v prázdnom byte, v prázdnom hniezde, v prázdne. Ochorela nie preto, že telo zlyhalo, ale preto, že smútok a samota jej rozložili silu. Pocit, že už nie je pre nikoho užitočná, jej vzal chuť do života.

Hneď na parkovisku, som jej nechcel ponúknuť riešenia, hoc mi napadli niekoľké, potrebovala sa vyrozprávať. Priznal som, že som zaskočený, smutný a že vnímam jej aj svoju bolesť z celého. A že radi v Tenenete pomôžeme, no ona povedala, že nechce a nepotrebuje. Pod strieškou obchodného domu sa viac nedalo./naozaj lialo/ Rozlúčili sme sa. No ešte pred odjazdom som vystúpil z auta, zaklopal jej na okno a podal malé vrecko. Bol v ňom čaj – darček, ktorý som dostal k objednávke kníh. Mal názov: „Čaj na zachmúrené jesenné dni.“

O pár hodín mi blikla správa: „Popíjam čaj a premýšľam. Možno predsa len prídem. Chcem vedieť, kde robíš. Na psychológov zvedavá nie som.“

Tak premýšľam 😊 Čo bolo v tom čaji namiešané? Či v ňom nebola náhodou aj kvapka dažďa, čo na nás padala, aj kvapka ľudskej blízkosti, ktorú sme zdieľali? Možno to bola práve tá kvapka, ktorá ju na chvíľu vytrhla z tmy.

A tu prichádza otázka pre nás všetkých – pre spoločnosť. Koľko takýchto „náhradných mám“, žien aj mužov, ktorí sa roky obetovali pre druhých, končí dnes sami v samote a chorobe?  Koľko mám sprevádzajúcich svoje deti končí v samote . Koľko ľudí okolo nás trpí nedostatkom pozornosti? Koľko ľudí sa cíti nepotrebných, keď ich deti odídu, keď rodina odpadne, alebo sa rozpadne, keď sa z práce a povinností stane ticho?

Spoločnosť má rady  a pripravené slová: psychológ, sociálne služby, odborná pomoc, duševné zdravie. To všetko je dôležité a potrebné. No niekedy sa cesta k odbornej pomoci nezačína kanceláriou a formulárom. Začína sa pri šálke čaju, pri posedení s bábovkou u nás v komunitnom centre Tenenetu ,pri tichej prítomnosti, pri jednoduchom geste, ktoré hovorí: „Vidím ťa, máš pre mňa cenu.“

Nie je náhoda, že práve v daždi sa rodia takéto stretnutia. Dažďová kvapka, ktorá padne na vyprahnutú zem, môže priniesť život. Tak je to aj medzi nami. Každý z nás môže byť tou kvapkou – tou, ktorá neobnoví celý svet, ale zvlhčí suchotu jednej duše.

Možno je čas, aby sme ako spoločnosť hľadali viac takýchto kvapiek. Aby komunitné centrá, školy, farnosti, susedstvá neboli miestami formulárov, ale miestami, kde prvou otázkou nie je „aké máte problémy?“, ale „dáte si čaj?“

Pretože samota je tichý nepriateľ. A jej prvým liekom nie je vždy terapia či lieky, ale ľudská blízkosť.

« Byť kvapkou znamená málo pre svet, ale môže to znamenať všetko pre človeka, ktorý dlho žízni po blízkosti. »

Viliam a tím Tenenet