Rodina ako memento

Korene nás držia, stretávanie nás lieči a  mementá rúk — kroj, piesne, chlieb, víno — pripomínajú, kto sme

Oberačka po sebechlebsky, ktorú som navštívil 4. októbra, nebola len zábavou — bola to udalosť, kde sa mementá pretvárajú v živú skúsenosť. Mementá — kroj, piesne, víno, jedlo, hudba — sú znaky, ktoré nás vyzývajú nespomínať len z povinnosti, ale žiť pamäť. Práve preto rezonujú vo mne  tak hlboko: nie sú to artefakty, sú to stopy života.

Rodina je jadrom tohto všetkého. Keď sa stretneme „ako rodina“ — krvní i nepokrvní, susedia a známi, — prebieha viac než spoločné stolovanie. Obnova a budovanie vzťahov, vzájomné pripomínanie príbehov, zdieľanie bolesti i radosti — to všetko sú liečivé akty, ktoré udržujú spoločnosť v rovnováhe. Príklad Gembických, ktorí priniesli z Gemera do Sebechlieb kus svojej minulosti a pokračovali v  starostlivosti o pivničky, ukazuje, že migrácia, tá ich bola za láskou, neznamená stratu koreňov, ale ich premenu a pokračovanie v novom prostredí.

Ako pomáhajúci pracovník dobre viem, že rituály majú terapeutickú hodnotu. Muzikoterapia, pohybová terapia, arteterapia, ergoterapia — a aj obyčajný rozhovor pri stole — tu fungujú prirodzene: hudba otvára srdcia, tanec uvoľní telo, spoločné pečenie a oberanie posilní pocit spolupatričnosti. Podujatie tak zoskupuje rôzne formy katarzie a podpory do jedného rámca: komunita sa lieči sama prostredníctvom tradície.

Sväté miesta — kostolík na Starej hore — sú ďalšie memento: pripomínajú, že viera, nádej a láska sú väzivom, ktoré drží rodinu aj v krízach. Nejde o dogmu, ale o praktickú silu, ktorá podnecuje ľudí konať v prospech druhých, niesť ťažoby a zdieľať jedlo aj príbytok. Keď stretnutie prebieha „v náručí Štiavnických vrchov a v náručí Boha“, cíti sa tam pokoj, ktorý vzniká, keď sa prepletú prírodné, duchovné a medziľudské väzby.

A hoci každý región — Záhorie, Trnava, Novohrad, Gemer či Východ.... — má svoj kroj, piesne, recepty a kroky, základné hodnoty zostávajú rovnaké. To dáva tradíciám ich silu: sú rôznorodé vo forme, jednotné v zmysle. Keď mladí ľudia nosia kroj, spievajú staré piesne alebo otvárajú pivničku, nie je to len folklór; je to memento, že súčasná generácia preberá zodpovednosť za pokračovanie príbehu.

Výzva aj vďaka na záver: chráňme tieto stretnutia ako živé priestory pamäte. Nech nie sú len akciou na jeden deň, ale príležitosťou učiť mladých, zapájať tých starších, zdieľať zručnosti a dávať priestor terapii, rozhovoru a spoločnému prežívaniu. Keď si to udržíme, rodina — v najširšom zmysle — zostane tým pevným bodom, ktorý pomáha prekonať pády a straty.

Dedičstvo našich otcov — nech zostane v nás živé.Dedičstvo našich otcov zachovaj nám, ó Pane.

Viliam Gyurke Gembický