Odpustenie – nie príkaz, ale milosť

Pred pár dňami  bol Deň odpustenia. Deň, ktorý v kalendári možno ostane nepovšimnutý. Ale nie v našich srdciach. Nie v srdciach tých, ktorí vedia, čo znamená odpustiť – alebo aspoň skúsiť odpustiť.

My v Tenenete  veríme, že odpustenie nie je slabosťou. Nie je zabudnutím. Nie je ospravedlnením zla. Odpustenie je aktom najvyššej vnútornej sily. A niekedy  a podľa mňa, nielen niekedy je to zázrak zázrakov.

Odpustenie totiž nie je len rozhodnutie. Je to proces. Niečo, čo zreje v tichu, v bolesti, v slzách, v terapiách, v nočných otázkach, v rozhovoroch s priateľmi, vo víne, ktoré nechutí, ale aspoň stíši.

Nedá sa naň tlačiť. Nedá sa vynútiť. Nedá sa prikázať.

A hlavne: nikto nemá právo vám povedať, že už by ste mali odpustiť. Že je čas. Že veď "už to bolo dávno", alebo že "vám to pomôže". Možno áno – ale možno nie. A možno ešte nie teraz.

Pretože ak vás niekto v detstve bil... Ak kričal namiesto toho, aby chránil... Ak vás zradil, ponižoval, udrel, zlomil, znásilnil... potom odpustenie nie je gesto voči nemu. Je to hlboký vnútorný proces voči sebe samému. A niekedy to ide. A niekedy nie.

A niekedy odpustíme sebe – že sme sa nevedeli ubrániť, že sme milovali, že sme verili, že sme mlčali. A to je tiež odpustenie. Obrovské. Liečivé. Tiché.

Veríme, že odpustenie nie je pre každého rovnaké. Že niekto ho hľadá v modlitbe, iný v terapii, ďalší v tichu, iný v objatí. A niekto v ešte nevypovedanom kriku. A v poriadku. Lebo každý máme svoju cestu. A na tej ceste nie sme sami.

Ak veríte v Boha, možno ste už zažili ten moment, keď ste cítili, že On už dávno odpustil. A teraz čaká len na to, kedy odpustíte vy – nie jemu, nie druhým, ale sebe. A ak neveríte, možno si len prajete raz v noci zaspať bez výčitky, bez bolesti, bez viny.

Nech ste kdekoľvek – ak ešte neviete odpustiť, nehanbite sa. Netrápte sa. Nechajte to klíčiť. Alebo odíďte z tej témy úplne. Aj to je v poriadku. Až príde čas, budete vedieť. A ak nepríde – aj to je cesta.

Odpustenie totiž nie je cieľ. Je pohyb. Je smer. A je milosť./pre mňa bola a vďaka za ňu, no napriek nej sa hnevám otec, že .../

Zostaňte na svojej ceste. A ak sa niekedy budete chcieť porozprávať, vypovedať, plakať alebo len byť v bezpečí – dvere Tenenetu sú otvorené.

Odpustenie by malo patriť do učebníc psychológie, a aj psychológie života.

Viliam a tím Tenenet