Matka – koľko unesie je dno srdce

Koľko unesie matka? Koľko bolesti, koľko hanby, koľko nádeje, koľko márnych pokusov zachrániť, napraviť, zachytiť syna skôr, ako znova padne?

Dnes som stál pri rakve svojho bratranca. Písal som mu rozlúčkovú reč. A mal som aj úvodný príhovor.Dôstojnosť slova sa bije s bezmocnosťou, keď sa pozeráte matke do očí. Tá matka tam je – unavená, zlomená, no stále stojaca. Veď ona ho milovala celý čas.

Dušan žil. Pracoval. Makal. Pre mamu, pre rodinu. Ako to my v rodine vieme – silno, poctivo, až kým nevládzeme. A potom prišla tá nakládka. Tá alkoholická, ťažká a krutá.

Známa v rodine, od otcov, strýkov, dedov. Šrotujúca. Keď bol čistý, bol nádherný. My takí vieme byť – skoro dokonalí. Kým nepríde ten okamih, ten skrat, tá bolesť, ten démon.

A matka? Rieši dlhy. Rieši hanbu. Rieši susedov. Rieši telefonáty z nemocnice, z polícií, od ľudí, čo si zapamätali len jeho pád. A ona stále verí. Lebo hoc má štyridsať – je to jej dieťa. Potom však príde fáza, keď sa všetko obráti. Z dospelého syna sa stáva bezmocné batoľa. Matka mení plachty, perie, umýva. Zlomené telo, zlomený príbeh. Až príde deň, keď zazvoní telefón... a dozvie sa, že je po všetkom.

A vtedy to príde. Hrozostrašné oslobodenie. Tá myšlienka, ktorú nikto nahlas nevysloví, no ktorú všetci poznajú: „Aspoň už má pokoj.“ A potom zrazu cíti, že nevládze dýchať. Lebo to dieťa, ktoré tak ľúbila, je preč. A nech robila, čo vedela – nestačilo to.

Sú medzi nami mamy, ktoré to nesú celé roky – v tichosti, s hrdosťou aj hanbou, s vyčerpaním aj nádejou. Sú medzi nami synovia, ktorí chceli žiť inak, ale nevládali.

A sú tu aj tí, ktorí pomáhajú – odborníci, ľudia s pochopením, s odvahou ísť k jadru veci.

V Tenenet o.z. veríme, že čakať sa neoplatí. Riešenia existujú. Pomoc je možná.

Sme tu pre tých, ktorí už nevládzu. Pre mamy, pre deti, pre rodiny, ktoré potrebujú novú nádej. A hoci nezmeníme minulosť, môžeme pomôcť, aby budúcnosť nebola jej presnou kópiou.

Viliam Gyurke, riaditeľ programu pre deti a mládež so špeciálnymi potrebami