Spolu v byte, spolu v starostiach, spolu v každodennosti, ktorá už dávno nebola dôstojná.
Dlhy. Nemoc. Samota. Zúfalstvo. Únava.
A potom… pohreb. Dva v jednom.
Ona odišla. On to v tú istú hodinu nezvládol.
Zostal sám.
Ale len na chvíľu.
Potom sa pridal.
Niektoré príbehy nevymyslíš.
A predsa sa dejú.
Nie vo filmoch. Nie v knihách.
Tu, medzi nami.
V činžiakoch, kde bývame. V dedinách, cez ktoré prechádzame. Tento sa stal v tej mojej a keďže som sa pýtal prečo je tak plné parkovisko pred cintorínom, pani z Jednoty povedala......
V uliciach, kde všetci poznáme všetkých – a predsa nevieme nič.
Niektoré príbehy nekričia.
Len ticho plačú spoza závesu.
A kým niekto prežije bolesť ako každodennú rutinu, my si možno myslíme, že je to „v pohode“.
Veď ich je počuť smiať sa… alebo aspoň sa nesťažujú.
Veď si robia kávu, majú televízor, chodia na poštu.
Ale beznádej nemá vždy výkrik.
Niekedy má len tiché “nič”.
Až kým nezostane len smutný obrad a príliš veľa kvetov na jednom mieste.
Kde sme boli?
Táto otázka prichádza vždy po tom.
Prečo nik nezavolal?
Prečo sa nik nespýtal?
Veď muselo byť vidno, že…
Áno.
Ale často vidno len to, čo si dovolíme vidieť.
A niektoré bolesti sú pre nás nepríjemné.
Ťažké.
Nechceme do nich vstupovať. Nechceme „rušiť“, „zachádzať do súkromia“, „otvárať ťažké témy“.
A pritom niekedy stačí len zavolať.
Zdvihnúť telefón.
Povedať: v našej obci je pán, ktorý to už asi sám nezvláda.
A čo ak by…
Čo ak by niekto povedal o osobnom bankrote?
O bezplatnom poradenstve?
O tom, že sa dá požiadať o opatrovateľskú službu, o príspevok, o pomoc?
O tom, že nie je hanba nevládať.
Že sa môžeme učiť smútiť ešte predtým, než niekto odíde.
Čo ak by im niekto pomohol dať papierom poriadok,
vysvetliť možnosti,
zostať chvíľu pri nich,
pripraviť ich na to, čo sa blíži – aby ich to neroztrhalo, keď to príde?
Niekedy netreba zázrak. Stačí človek.
Stačí, ak niekto prinesie trochu svetla do bytu, kde už dlhšie nezasvietilo slnko.
Stačí, ak niekto vypočuje, ešte skôr, než začne radiť.
Stačí, ak niekto vidí viac než len meno a dátum narodenia v kartotéke.
A preto, keď sa pýtaš:
„Prečo sa to stalo?“
nie je na to jednoduchá odpoveď.
Ale jedna vec je istá:
nesmú to niesť ľudia sami.
Nemali by.
Slnečnice do ulíc.
Slnečnice nepozerajú len k nebu.
Pozerajú tam, kde je svetlo.
A tak by mali pozerať aj ľudia.
Tam, kde to bolí.
Kde niekto mlčí.
Kde už nie je sila kráčať.
A možno práve preto existuje Tenenet o.z.
Nie ako zázrak.
Ale ako láskavá prítomnosť.
Ako blízkosť, ktorá vie potlačiť do kopca.
Ako náruč, ktorá netlačí, ale drží.
A napokon v to verím aj ja…
Dnes sú spolu.
Syn a mama.
Už netreba nič vysvetľovať, nič dobiehať, nič opravovať.
Možno sa len pozerajú – nie späť, ale na slnečnice,
čo sa otáčajú k nebu a vysielajú signál tým, čo ešte môžu.
Commentaires