Každý si zaslúži ruže, nie bodliaky

Na tomto svete nie je človeka, ktorý by nezažil sklamanie. Nie je duše, ktorá by aspoň raz nezapochybovala, nekráčala v tme, necítila sa sama. A predsa – každý jeden človek si zaslúži úctu. Nie preto, že je dokonalý. Nie preto, že niečo dokázal. Ale preto, že dýcha. Že prežil. Že ráno vstal, aj keď ho nič netešilo. Že si nezvolil najľahšiu cestu, ale tú, ktorú si vybral srdcom.

Sú veci, ktoré sme si nikdy nepriali. Nevolali sme ich do života. A predsa prišli. Dieťa s ťažkým osudom a diagnózou. Manželstvo, ktoré bolelo viac než hojilo. Rozvod, ktorý nechal ticho kričať celú našu dušu. Samota, ktorá sa vlečie cez roky ako tieň a jeden z liekov je dvojka červeného, doma v tichosti a skrytosti, lebo kým príde ráno.... Neplodnosť, ktorá je bolesťou vnútri tela i duše. Rodina, ktorá nevie počúvať, len tlačí. Minulosť, ktorá nás nechce pustiť. Prítomnosť, ktorá nič nesľubuje. A budúcnosť, ktorej sa bojíme.

A vtedy sa pýtame – má to celé zmysel?

Áno. Má. A ten zmysel začína v prijatí, že život nemusí ísť podľa plánu, aby mal hodnotu. Že aj z ruín sa dá postaviť chrám. Že aj z rozbitej vázy sa dá vytvoriť niečo nové, krásne. Nie rovnaké ako predtým – ale krásne svojím spôsobom.

Morgan Freeman to povedal presne:

„Príde deň, keď už nebudeš cítiť potrebu nikomu čokoľvek dokazovať. Nie preto, že si sa vzdal, ale preto, že si dospel.“

Dospelosť duše nie je v tom, že už nič necítime. Ale v tom, že prestaneme klamať samých seba. Prestaneme sa zmenšovať, zapierať, ospravedlňovať, krčiť pod tŕňmi len preto, aby nás niekto prijal. Naše miesto na svete nie je v tieni iných, ale v našom vlastnom svetle. Nie každý nás pochopí. Nie každý nás prijme. Ale my si môžeme vybrať – vybrať si seba.

Zrelosť je aj to, že pochopíme:

Niekedy je najušľachtilejšia odpoveď mlčanie.

Niekedy je najodvážnejší čin – odísť.

Niekedy je najväčší dôkaz lásky k sebe – povedať dosť.

Nie je to sebecké. Je to liečivé. A keď sa začneme uzdravovať, zmení sa svet okolo nás. Pretože ľudia, ktorí za to stoja, nežiadajú vysvetlenia. Cítia nás. Rešpektujú nás. Vidia v nás hodnotu, aj keď práve nežiari.

V Tenenet o.z. tomu veríme. Veríme, že každý človek má svoje miesto. Nie na kolenách. Nie v kúte. Ale v strede života, v dôstojnosti, v nádeji.

Nie je hanba požiadať o pomoc. Nie je hanba zlomiť sa. Nie je hanba necítiť sa v poriadku. Hanba by bola len tváriť sa, že nič sa nedeje. Preto sme tu. Nie ako záchrancovia. Ale ako sprievodcovia. Ako ľudia, ktorí vedia, čo je bolesť. A vedia, že aj bolesť sa dá premeniť na niečo veľké. Na súcit. Na službu. Na novú silu.

Ak sa vám rúca život – vedzte, že sa možno práve tvorí nový.

Ak plačete v noci – možno sa práve liečite.

Ak ste stratili všetko – možno práve prichádzate k sebe.

Sme tu.

Pretože veríme, že život môže priniesť čokoľvek – ale nie ste v tom sami.

Ak dokážeme pomenovať to, čo nás bolí, začína sa cesta.

Nie ľahká. Nie rýchla. Ale pravdivá.

A keď vykročíte, zistíte, že najväčšia sila nie je v tom byť hrdinom doby, ale priznať si, že potrebujeme pomoc. A to je začiatok. To je odvaha. To je nový začiatok.

Nikto si nezaslúži bodliaky. A aj vy máte právo na ruže.

S úctou, nádejou a pokorou,

Viliam a tím Tenenet o.z.