INKLUZÍVNY TÁBOR TENENET

"Lebo chceli…“

Zamyslenie a poďakovanie po inkluzívnom tábore organizovanom o. z. Tenenet (Služba včasnej intervencie a SCPP)

Tábor.Večná túžba detí — aj rodičov.Túžba ísť, zažiť, patriť. Túžba, ktorá však pre mnohé rodiny nie je samozrejmosťou.Dieťa s PAS, viacnásobným postihnutím, ADHD, alebo s diagnózou, ktorá sa nezmestí do jednej skratky… pre také dieťa je tábor výzvou. A pre jeho rodiča — niekedy snom. Alebo obavou. Alebo tichou nádejou, že možno raz…

A my sme povedali: „Poďme to skúsiť.“Tenenet — služba včasnej intervencie a SCPP — sme počas uplynulých dvoch týždňov zrealizovali denný inkluzívny tábor. Nie „len tak“ — ale s vedomím, že niečo také sa neimprovizuje, no zároveň sa nedá úplne pripraviť.

Deti totiž neprichádzajú podľa plánu. Prichádzajú so svojím tempom, potrebami, náladou, očakávaniami, obľúbenými hračkami, vyčerpaním, záchvatmi smiechu aj únavy. Prichádzajú také, aké sú. A práve tak ich chceme prijať.

A prišli.Alinka si sama povedala, že chce zostať v snoezelen miestnosti. Tomáško neodpovedal slovom, ale telom – keď sa zaboril do tulivaku a ukázal: „Potrebujem byť chvíľu sám.“ Paulínka, hoci sme mali pripravený program na rozvoj komunikácie, si našla kuchynský kútik — a varila. So sestrou. A my sme nechali plán bokom. Lebo plánom nebolo splniť ciele. Ale byť pri nich.

Boli tam aj „zdravé deti“ – deti našich kolegov.A tie? Tie boli tým, čím my byť nedokážeme. Tichými animátormi. Mostom. Autentickými pozývateľmi do hry. Bez pokynov, bez tabuliek. Len tak – zo srdca.Vďaka vám, deti Matúško ,Esterka,  Simonka, Sofinka……… Robíte svet lepším. A ukazujete, že inklúzia nie je projekt. Je to prirodzenosť.

Za tieto dva týždne sme možno nerozvinuli každý plánovaný zmysel. No keď to nebola motorika, bola to reč. Keď nie reč, tak kreativita. Keď nič z toho, tak aspoň socializácia.A niekedy – len byť.A aj to má zmysel.

Tábor nás naučil viac ako stovky hodín v kanceláriách.Naučil nás nechať deti byť.Nie bez hraníc – ale s priestorom.Nie bez pravidiel – ale s rešpektom.Nie s „musíš“ – ale s „môžeš“.

Toto bol tábor, ktorý sa nedá celkom zachytiť na fotkách. Tie zachytia úsmev. Ale nie nádych slobody, keď dieťa po prvý raz nemusí… a predsa chce. Nezachytia ticho, v ktorom dieťa zaspí s pocitom, že dnes bolo prijaté presne také, aké je.

Ďakujeme vám, deti.Za odvahu. Za dôveru. Za chvíle, keď ste k nám pustili vaše slová, ale aj vaše ticho.Ďakujeme vám, rodičia.Za to, že ste nám ich zverili. Vieme, že to nie je samozrejmé.Ďakujeme vám, kolegovia.Za ochotu vstúpiť do niečoho, čo nikdy nevieme, ako dopadne. Ale vieme, prečo do toho ideme.

Denný tábor o.z. Tenenet nebol o výkone.Bol o živote.A deti, ktoré si tak často musia zvykať na linajky a presnosť, tu dostali niečo iné:Možnosť byť deťmi.

A to sa počíta.

S úctou a vďakou,Viliam a tím Tenenet