Tisíc tvárí jednej ženy

Žena má tisíc tvárí. A nie je to fráza, nie je to romantický výmysel ani prehnané pohladenie ega. Je to realita, ktorú prehliadame, lebo sa deje ticho. Lebo sa deje denne. Lebo sa deje pre nás.

Jeden človek, jedno srdce, jedno telo — a predsa mozaika tvárí, ktoré sa striedajú podľa potrieb druhých, podľa chvíľ, podľa nárokov života, ktorý sa okolo nej nezastavuje.

Vidíme najmä tú, ktorú sme si zvykli vnímať:tvár s úsmevom. Ten úsmev má desiatky, možno stovky odtieňov. Ak existuje päťdesiat odtieňov sivej, určite existuje aj päťdesiat odtieňov úsmevu ženy — jemný, unavený, láskavý, povzbudzujúci, vynútený, ochranný, bolestivý, maskovaný, odovzdaný, nádejný.

Nie  sme to my , ktorí ho potrebujú?

Nie sme to my, pre ktorých ho nasadzuje aj vtedy, keď to bolí?

Nie  sme to my , čo sme si zvykli, že „ona to dá“?

Žena pri pôrode prežíva bolesť, ktorú by mnohí muži neuniesli ani sekundu. A predsa o zlomok sekundy neskôr dokáže celý svet rozžiariť úsmevom na nový život. Kto z nás by dokázal prepínať pocity tak rýchlo, tak hlboko a tak obetavo?

Žena, ktorá stratí dieťatko, prežije vnútorný kolaps, aký sa slovami nedá opísať. A predsa sa pri príchode rodičov či súrodencov dokáže na okamih pousmiať, aby im uľavila. Aby oni vydržali. Aj keď ona nevydržala. Aj keď sa v nej láme všetko.

V manželstvách, kde sa niekedy dejú malé tiché peklá, žena dokáže v sekunde prepnúť. Deti nevedia, že mama pred hodinou plakala. Mama má ďalšiu tvár pre bezpečie domu — a ďalší úsmev, ktorý nechce, ale musí.

Keď pochováva rodičov či blízkych, keď sa jej vnútro rúca ako domček z karát, vytiahne tvár nádeje. A touto tvárou nás kŕmi všetkých. Lebo nádej potrebujeme my v jej okolí. Lebo my sa o ňu opierame.A ona… ona stojí.

Stojí aj vtedy, keď jej lekár oznámi hrčku v prsníku.Stojí aj vtedy, keď jej povedia slovo nález.Stojí aj vtedy, keď by mala konečne padnúť do náručia, ale nemá kde.

A predsa sa smeje. Pre nás.A my - zasadení v istote jej pevnosti - to berieme ako samozrejmosť.

Je to akoby nepísaná zmluva, ktorú ženy podpisujú už pri narodení. Ako keby súčasťou DNA, okrem očí po mame a úsmevu po otcovi, zdedili aj tých tisíc tvárí. Automaticky. Nevyžiadane. Neustále.

Uvedomujeme si to?Vážime si to?Zamysleli sme sa niekedy, koľko energie stojí jedna jediná tvár… nieto tisíc?

Ale potom to príde.

Nie „z ničoho nič“.

Nie bez príčiny.

Výbuch. Krik. Hnev. Ticho. Smútok. Kolaps.

Tlakový hrniec, ktorý celé roky nikto neodľahčil, nikto neotvoril, nikto neodvetral, zrazu exploduje.

A my muži sa čudujeme.

Nie, nebolo to náhle.

Len sa minuli tváre.Minuli sa úsmevy, ktoré ani nemali byť jej povinnosťou.

Minula sa sila, ktorú sme my považovali za nevyčerpateľnú.

Všímajme si preto gestá:

orosený pohľad, ktorý trvá o sekundu dlhšie, než by mal,

tiché vystúpenie z kúpeľne s vreckovkou v ruke,

stočenie sa na posteli tak, aby sme nevideli slzy vpité do vankúša,

vzdych, ktorý nevznikol z únavy, ale z pretlaku,

výbuch smiechu, ktorý je až príliš hlasný,

a ticho, ktoré je až príliš veľké.

Generácie žien boli vychované k tomu, že musia byť silné. Kvôli rodine, kvôli deťom, kvôli nám.

Ale my muži — pýtame sa vôbec, ako sa v tom celom cítia?

Čo by chceli ony?

Čo potrebujú ony?

Či je roky trvajúca materská „dovolenka“ ich voľba, alebo len ďalší údel ženy?

Či sa vzdali kariéry, snov a plánov preto, lebo chceli — alebo preto, lebo to niekto očakával?

Nechcem revolúciu.

Len pravdu.

A tá revolúcia sa aj tak deje - potichu, hlboko, každú sekundu - v srdciach tisícov žien.

Ja si pamätám, ako moja mama skladala a menila svoje tváre. Dokonale. Majstrovsky. A robí to dodnes, hoci už nemusí. A niekde tam som pochopil, akú cenu za to všetky ženy platia.

Preto v Tenenete hovoríme ženám:

„Nemusíte mať tisíc tvárí.“Môžete mať jednu.Svoju.Aj unavenú. Aj uplakanú. Aj nahnevanú. Aj zranenú. Aj tichú.Tú pravú.

A okrem rozhovoru vám pribalíme aj nový „

vypúšťač pary“ pre váš tlakový hrniec. Pomôžeme vám ho namontovať. Aby už neexplodoval — aby ste vy nemuseli.

Možno vám nikto nepovedal, že už to, že si dovolíte uvedomiť svoju bolesť, je liečba.Že pomenovať to, čo prežívate, zmenšuje jeho veľkosť.Že slza je niekedy väčšie  hrdinstvo než úsmev.Že krik môže byť začiatok pokoja.A že žena, ktorá prestane predstierať, nezačína byť slabá, ale skutočná.

Pozývame vás preto na rozhovor.Na posedenie.

Na zastavenie.Na zmyslenie.

A možno aj na to, aby sme spolu zredukovali tých tisíc tvárí na dve -tú, keď ste šťastné.A tú, keď ste smutné.

Aké jednoduché, však?A pritom tak dlho zanedbávané.

"Žena nemusí niesť tisíc tvárí. Stačí jej jedna — tá, ktorú jej konečne dovolíme mať".

Viliam a tím Tenenet