Nie sme tu na to, aby sme súdili
Dieťa nikdy neprehráva samo. Prehrávame my všetci okolo neho. Tam, kde dospelí zlyhali, spoločnosť musí vidieť skôr, cítiť skôr, konať skôr. Každý plač za stenou je prosba o pomoc — aj keď ho ignorujeme.“ Stále to s nami zamrazí. Aj keď si myslíme, že sme už videli dosť, aj keď si hovoríme, že nás už nič neprekvapí, správa o týranom dieťati nás vždy vyhodí z výhybky. Všetky tie otázky sa vrátia: Ako mohla? Ako to dopustila? Ako sa také niečo môže stať? Čo je to za matku? To nie je matka! Zaslúži si trest smrti, zaslúži si rovnaké utrpenie… hyenizmus, katastrofa…
A ja tomu rozumiem.
Úprimne, hlboko, ľudsky - rozumiem.
Lenže zároveň viem, že je to zložitejšie. Lebo sa stretávam s mamičkami, pre ktoré „nie je OK“ to, čo je pre nás samozrejmosťou. Ktoré berú drogy počas tehotenstva - nie preto, že by boli necitlivé, ale preto, že už dávno stratili citlivosť k sebe samým. Lebo v ich živote sú bolesti, prázdna a zranenia, ktoré si my možno nevieme predstaviť.
A stretávam aj mamičky, ktoré sú počas tehotenstva viac bité ako sýte, a predsa mi volajú, pýtajú sa, boja sa, či niečo nepokazia.A stretávam aj ženy, ktoré sa ozvú tesne pred pôrodom z nesledovanej gravidity a ja som im vďačný.Vďačný za to, že dieťa neskončí v kontajneri, v altánku, v lesíku pri Trnave či Bratislave.
Prečo sa to deje?
Pretože ako spoločnosť sme nastavení na povrchné vety:
„Rodí ako hruška a iní nemôžu mať dieťa.“
„Takáto porodí a dieťa ide do CDR, štát sa stará.“„Nezaslúži si ho.“
Lenže prepáčte , možno si vás tým znepriatelím - žiadna z týchto matiek nechcela, aby to dopadlo takto.
Každá verí, že tentokrát to bude inak. Každá pri poslednom dieťati verí, že jej muž bude prvý, ktorý ju nebude biť. Že toto je partner, ktorý ju podrží. Že to dá. Že sa zmení. Že práve tentoraz to vyjde.
A preto, keď to napokon nedopadne, keď sa jej realita zosype, keď jej vzťah prerastie cez hlavu, keď drogy zmažú aj to málo sebahodnoty, čo jej zostalo — často je už neskoro.
A vtedy prichádza na rad to, čo sa hanbíme priznať:Nezlyhalo len jedno telo a jedna rodina. Zlyhali sme my — susedia, blízki, kolegovia, komunita, systém.
Ak vieme, že z bytu nejde dobrý tón,ak počujeme krik,ak vieme, že je žena tehotná a o mesiac bruško zmizne - a doma je ticho…tak niečo nie je v poriadku.
Každý rodič môže dať dieťaťu len to, čo dostal.A ak nedostal nič alebo dostal bolesť, krik a poníženie - potom je to práve na nás, aby sme tomu dieťaťu dali hlas.
Ak nemôžeme pomôcť,ak nemôžeme zasiahnuť,tak aspoň skúsme.Volajme, pýtajme sa, všímajme si. Lebo inak nebudeme len smutní a otrasení pri večerných správach - budeme spoluzodpovední.
„Nie každý rodič vie milovať , ale každé dieťa si lásku zaslúži. A my sme tu na to, aby sme to pripomenuli.“
„Skôr než odsúdime rodiča, zachráňme dieťa.“
„Nie sme zodpovední za všetko, ale za svoju ľahostajnosť áno.“
„Vidieť, počuť, konať - to je rozdiel medzi tragédiou a záchranou.“
Viliam a tím Tenenet
