Kukučka

„Nie vždy môžeme dať dieťaťu dokonalý svet, ale môžeme mu pomôcť pochopiť, že svet môže byť napriek všetkému dobrý.“

Dnes som absolvoval odborný seminár „Aby každé dieťa malo (zdravé) vzťahy“, venovaný možnostiam práce s deťmi, ktoré zažili náročné životné situácie, a s ich rodinami. Organizátorom bolo občianske združenie Návrat – organizácia, ktorá ma sprevádza na mojej životnej ceste od začiatku: témami, ľuďmi, ktorí sprevádzali, odborníkmi, a najmä ľudským i vysoko odborným prístupom.

Mali sme možnosť voľby témy, a ako prvú som si zvolil tému „Keď sú vzťahy v rodine krehké“ – asistovaný kontakt biologickej rodiny so svojím dieťaťom v náhradnej rodine . Je to téma, ktorej som sa venoval už vo viacerých článkoch a zamysleniach, no vďaka dnešnému vzdelávaniu sa mi – tak ako to už vďaka Návratu býva 🙂 – opäť otvorilo niekoľko okien.

Ako môže pomáhajúci pracovník, vystupujúci ako odborník, poľudštiť – a zároveň strážiť – tak náročný proces spájania dvoch svetov?

Pretože v jeho strede stojí to najdôležitejšie – dieťa! Aj o tom bude toto zamyslenie.

Na jednej strane je biologická rodina, mama – tá pravá, tá skutočná, tá, ktorá bola spojená s dieťatkom pupočnou šnúrou. Tá, ktorej tlkot srdca dieťa pozná, pozná aj jej hlas, jej vôňu, tempo jej krokov a mnohé iné. Pozná aj tú úžasnú vôňu dymu z piecky, či pahreby. Dieťa si pamätá viac, než by sme si mysleli. Pamätá si pamäťou tela, srdca, zážitkov a stavov. Pamätá si aj krik, aj to, keď mamke niekto ubližoval. Pamätá si, ako si mamka ubližovala sebe – alkoholom, drogami, plačom, bezmocnosťou – a ako jej ubližoval svet fyzickou či psychickou bolesťou.

Mamka, ktorá mnohokrát dostala, no aj nedostala možnosť voľby, či vypočutia. Ktorá musela z nemocnice odísť a o osude jej dieťatka rozhodoval systém – niekedy viac, inokedy menej citlivo. Lebo stupeň ohrozenia. Lebo vek a nepripravenosť, chýbajúce zručnosti. Lebo spôsob života. Lebo chýbajúca strecha nad hlavou. Lebo už niekoľké dieťatko bolo odobraté. Lebo… a vždy nejaké bolestivé lebo.

V sterilnom svete s kvalitnou zdravotnou starostlivosťou sa hľadá náruč – a trvá, kým sa napojí, lebo pamäť tela pozná iný hlas, inú vôňu. No aj tu je teplo – v profesionálnej rodine, prestupnej stanici, dočasnom bezpečí, aby trauma z odlúčenia nenaberala na hĺbke. Ovoniavajú sa, zatepľujú, napájajú – hoci často len na chvíľu, kým systém nerozhodne o ďalšom kroku.

A krok č.3

Na strane tretej, stojí náhradná mamka/pestúnka – pripravená, vyškolená, inak voňajúca, no voňajúca láskou a nádejou. Túžbou a naplnením, lebo si dieťatko vymodlila, veľmi chcela, lebo zmysel jej života sa zrazu naplnil. Izba sa rozžiarila, dom ožil, dni aj noci sa zmenili – a dieťatko, prijímajúce, odovzdané, prechádza z” biotepla” do chladu inkubátora, do systému, ktorý hľadá riešenie, do “nrs-tepla” a …

Dieťatko putuje ďalej – do rúk pestúnov, lebo biologická mamka zatiaľ nemôže. No nevzdáva sa. A tak sa dieťatko znova učí – inej vôni, iný hlas, iný dotyk. Telo si pamätá a zároveň túži – po stabilite, po rukách, ktoré zostanú. Pestúnka počúva, vníma, spája.

Už je pokoj. Už sa smejeme častejšie než plačeme.

A zrazu – biologická mamka znova prichádza.

Zdá sa vám to ako nikdy nekončiace kolotoč ziskov a strát?

Áno, je! No nie preto, aby sa systém hral.

Preto, aby sa neodpojilo. Aby nestratilo korene.

A tak vzniká stretnutie dvoch svetov.

Každý si chce dieťatko „privíňať“ do svojho sveta, v ktorom verí, že mu bude najlepšie.

A tu prichádza na scénu asistovaný kontakt – zázrak v podobe koordinátorov, sprevádzajúcich, vyhodnocujúcich, tých, ktorí stoja medzi dvoma svetmi, aby v nich zostal priestor pre tretí – svet dieťaťa.

Asistovaný kontakt nie je ničím iným než pokusom poľudštiť systém.

Vnáša pokoj tam, kde by inak lietali iskry.

Kde by bol plač a škrípanie zubami pre nespravodlivosť, ktorá nezačala dnes, ale dávno – v generačnej traume, v chudobe ducha, v nepochopení.

Ak pestúnka pochopí život dieťatka ešte v brušku, a život biologickej mamky ešte pred počatím, ak prijme, že korene a identita sa nedajú vytvoriť krásnou izbičkou z IKEA, Montessori pedagogikou ani vôňou antialergénnej aviváže z DM-drogérie, ale že sú vdychované a tvorené, dymom z pahreby a históriou krvi – vtedy sa pohnú ľady.

Ak biologická mamka pochopí, že pestúnka jej dieťatko neukradla, ale len stráži jeho bezpečie, kým sa ona postaví na nohy, keď prijme biely svet iných pravidiel, inej hygieny, iného rytmu, vtedy sa niečo pohne.

A práve preto je tu asistovaný kontakt – aby nelietali nožíky, ale slová.

Aby plač bol bezpečný.

Aby sa dieťa nestratilo v bludisku lások a hraníc.

Aj my – v Návrate, v Tenenete, v mimovládkach, na pôde CDR či úradov – sme pri tom.

Nie je to ľahké. Robí to niečo aj s nami.

Ale my sa vieme odpájať – aspoň trochu.

Škola rácia, škola zvládania emócií, krízová intervencia, supervízia, terapia – to všetko nás učí zostať ľuďmi v systéme, ktorý často zabúda dýchať.

Držme si palce. Lebo robíme niečo, čo je možno proti prírode.(možná ani nie úplne-viď kukučku)

A možno práve preto je to tak veľmi ľudské.

„Kto pochopí, že dieťa má dva svety a že obidva sú jeho, ten mu pomáha získať jeden – vlastný.“

Viliam