Keď sa práca stane útočiskom (a prečo to nestačí)
„Práca môže človeka podržať nad vodou. No nie je loďou, v ktorej by mal celý život bývať.“
Stáva sa to častejšie, než si priznáme.Unavený rodič, vyčerpaná mama, žena alebo muž, ktorí dávajú celé dni – deťom, domácnosti, vzťahom, povinnostiam. A potom príde ten moment: dieťa nastúpi do škôlky alebo školy a práca sa zrazu javí ako víťazstvo. Ako vykúpenie. Ako priestor, kde sa dá na chvíľu dýchať.
A nie je na tom nič nepravdivé.
Práca môže byť miestom úniku. Môže byť miestom, kde sa myseľ preladí, kde sa bolesť stíši, kde sa človek cíti kompetentný, videný, potrebný. Moja babka mala v niečom hlbokú pravdu – práca vie byť liekom, lebo núti pozornosť ísť inam, dáva rytmus, zmysel, štruktúru.
Otázka však nie je, či to funguje.Otázka znie: dokedy.
Ja ako riaditeľ vidím niečo veľmi podstatné:že títo ľudia – ktorí doma toto zažívajú a dávajú všetko – často patria medzi najvýkonnejších zamestnancov. A to je paradox, ktorý si zaslúži úctu aj opatrnosť zároveň.
Lebo áno – vyčerpaný človek môže podávať výkon.Dokonca výnimočný.Niekedy práve preto, že výkon sa stane posledným miestom, kde má pocit kontroly, zmyslu a ocenenia. Práca vtedy neberie energiu – ona ju dočasne drží pokope.
Ale tu prichádza tá dvojsečná zbraň.Ak človek uteká z domu do práce, aby prežil, práca sa stáva barlou. Pomocou. Útočiskom. A to je tiež istým spôsobom v poriadku – na čas. No ak sa z útočiska stane jediný bezpečný priestor, niečo sa začne nenápadne lámať.
Lebo kde si potom človek oddýchne?Kde bude prijímaný bez výkonu?
Kde bude môcť nedávať?
A moja otázka najdôležitejšia zo všetkých:
Dá sa len dávať, dávať a dávať – doma aj v práci?
Krátka odpoveď znie: nie dlhodobo.Dlhšia odpoveď znie: dá sa to len tam, kde je zároveň vzťah, všímavosť, spolupatričnosť a možnosť byť slabý.
A tu sa dostávame k tomu, čo je najsilnejšie – k príbehu môjho tímu, ktorý ma dnes prekvapil.Kolegyne, ktoré povedali: „Nemáme na benefity, no chceme byť spolu.“To nie je drobnosť. To je výpoveď o kultúre. O bezpečí. O vzťahu.
V deň, ktorý bol dlhý, náročný, vyčerpávajúci – som dostali jedno z najhlbších ocenení, aké líder môže dostať:že ľudia hľadajú cesty, aby zostali spolu.Že chcú investovať vlastné peniaze nie do oddychu od práce, ale do vzťahu v práci.
A tu sa dovolím zamyslieť nad otázkou:či je to o peniazoch, alebo o niečom viac.
Je to o oboch.Z peňazí je človek živý – to je pravda a nemá sa zľahčovať.Ale zo vzťahov je človek udržateľný.
Možno nejde o zázrak.Možná som sa snažil/snažili viesť prácu tak, že práca u nás nebola len miestom výkonu, ale aj miestom ľudskosti. A v takom prostredí sa práca naozaj môže stať dočasným prístavom – nie útekom, ale opretím sa.
A to je presne ten rozdiel, ktorý robí prácu liečivou a nie ničivou.
Práca nesmie byť jediným miestom, kde človek existuje.Ale môže byť miestom, kde človek na chvíľu prestane bojovať.
Ak si to budeme v tímoch pomenúvať, ak si dovolíme rozhovor, podporu, objatie, ocenenie – potom sa nestane z práce náhrada života. Stane sa súčasťou života, ktorý unesie aj bolesť, aj únavu, aj radosť.
A v našej sfére - áno - nejde primárne o platy a benefity.Ide o to, že spolu tvoríme niečo, čo presahuje bežnú prácu.Niečo, čo sa dá uniesť ak sme v tom spolu.A verím , že sa na to dá aj tešiť.
„Práca má zmysel vtedy, keď nás na chvíľu podrží - nie vtedy, keď nahradí všetko ostatné.“
Viliam a tím Tenenet
