Katka a všetky jej deti

„Niektorí ľudia nezdvihnú len dieťa. Zdvihnú celý jeho život.“

Katka.

Katka je profimamina, žena, ktorá obetovala pre profirodičovstvo toľko, že by to každý z nás označil ako „nad čiaru“. Ale kto vlastne určuje čiaru lásky, obety, nádeje, ktorú potrebujú deti opustené, nechcené, dané do nemocníc a detských domovov? Určuje ju systém? Určujeme ju my? Profirodičia? Alebo ju určuje tichá, neviditeľná, ale naliehavá potreba dieťaťa, ktoré sa narodilo do prázdna?

Katku som prijímal ja, pred mnohými rokmi. Bola plná nádeje. Mala v sebe rodinnú líniu obety, starostlivosti, lásky, ochrany - u nich sa to tiahlo roky, generácie.

Útla žena, ale s obrovskou náručou, srdcom napumpovaným láskou tak, že by vystačilo pre niekoľko malých tiel, pre niekoľko svetov.

Bola to bábätkovská profimamina.

Presne tá, na ktorú čakajú bábätká s prenatálnymi diagnózami, s abstinenčnými syndrómami, trasom, úzkosťou, syfilisom, HCV reaktivitou, refluxom, zápalom, reaktívnymi stolicami…

Tá, ktorá nevylieči diagnózu — ale vylieči samotu.

Tá, ktorá prebalí nielen plienku, ale aj strach.

A zavinie dieťa do nádeje, nie iba do perinky.

A nikdy nebola sama.

Jej manžel, s oveľa väčšou náručou ako ona, dokázal držať aj dve bábätká naraz. Videli sme to. Prežil som to pri návštevách. Nie kvôli silnej hrudi, ale kvôli hlbokej úcte k životu, ktorý sa k nim dostal „omylom“, ale našiel správny domov.

A ich vlastné deti… tie robili krásne krovie. Keď bolo treba, pristúpili. A bolo treba veľakrát.

Niekoľko desiatok bábätiek.

Niekoľko desiatok nových príbehov.

Niekoľko desiatok nádejí, ktoré Katka vpísala do detských tiel, do ich pamäte, do ich prvých dotykov.

Toto je zmysel profirodičovstva — byť prestupnou stanicou, ktorá zachráni životy.

Ale otázka je:

Dá sa to robiť donekonečna?

Je nekonečno len ležiaca osmička na papieri, alebo je to v skutočnosti konečno, ktoré vždy raz príde?

Aj Zuzka Zimová či Renatka Matejová — ženy, ktoré sú mojimi múzami pri sprevádzaní profirodín — hovoria, že na tomto povolaní si nikto nepostaví pomník. Lebo to presahuje ľudské sily.

Katka však išla ďalej.

Až prišlo dieťa, ktoré neodišlo tak rýchlo.

Bábätkovosť sa natiahla, silnela, stala sa náročnou a jej dlhšie trvajúca starostlivosť začala bolieť všetkých — bábätko, Katku, manžela aj dcéry.

A to bol medzník.

Vtedy som zasiahol.

Počúval som Katku, manžela, deti.

A prišlo ticho.

A koniec profirodičovstva.

Aspoň na čas.

Po ročnej pauze sa však Katka vrátila.

Lebo vedela, že toto je jej cesta. Že toto je jej život. Že nikto iný to neurobí za ňu.

Vrátila sa k liečeniu, vyprevádzaniu, nádeji, k bábätkám, ktoré nemajú nikoho.

Až…

Až prišlo ďalšie dieťa. Dieťatko ako každé iné - na prvý pohľad.

Ale na druhý nie.

Diagnóza, stav, budúcnosť… všetko ukazovalo, že neodíde rýchlo. Že možno neodíde nikdy.

A tu sa otvára najťažšia otázka:

Dá sa také dieťa nepustiť? Dá sa neprivinúť? Dá sa neľúbiť?

Katka to nedokázala.

Prijala ho.

A dieťa zostalo.

Ale manžel… odišiel.

Ak ste roky vytlačení z manželskej postele, ak žijete medzi fľaškami, liekmi, krémami, epileptickými stavmi, plačom, tabuľkami na chladničke, keď sa život celej rodiny prispôsobuje nekončiacej 24-hodinovej službe…

tak sa niekedy stane aj to, čo by si nikto nevysníval.

Katka však pokračovala. Sama.

Nie pre optiku.

Nie pre systém.

Pre dieťa.

Pre život, ktorý bol odkázaný na jej lásku.

Mnohí by to vyhodnotili ako „cez čiaru“.

Ale ak by ste sa spýtali dieťaťa - preň je to len jeho životná čiara. Držala ju v pestičke a z Katkinej ruky bola prvýkrát uvoľnená do bezpečia.

A stalo sa to, čo sa v týchto príbehoch deje zriedka:

našla sa rodina.

Žiadatelia.

Rodičia, ktorí chcú pokračovať tam, kde Katka začala.

Na jednej strane je to zázrak.

Na druhej strane prázdno, ostré ako rez.

Katka bola pripravená na koncovku príbehu po mnohých rokoch. Ale život niekedy rozhodne inak.

Ja rozmýšľam nad Katkou.

Nad tým všetkým, čo dala.

Ja som bol na jej ceste osem rokov, ale bol to len zlomok jej príbehu.

Dá sa to uniesť?

Dá sa to prežiť bez toho, aby človek padol?

Nie je normálne zblázniť sa z takej bolesti, z takej prázdnoty, z takého rozlúčenia?

Katka by mala dostať ocenenie. Sochu. Výsluhový dôchodok. Voľno. Liečbu. Terapie.

Niečím sa jej to má vrátiť.

Lebo ona zachránila desiatky svetov.

Nie len deti, ale ich budúcnosti.

A teraz, keď sa jej svet zavrel, čo bude nasledovať?

Katka, čo chceš?

Čo potrebuješ?

Ako ti môžeme pomôcť?

My v Tenenete vidíme veľa príbehov.

Ale priznávam — toto je jeden z tých, ktoré sa usadia hlboko a nechcú odísť.

Katka, ak toto čítaš:

sme tu. My Tenenet!

Sme pripravení.

A ďakujeme ti.

Za všetky deti.

Za všetky životy.

Za všetky dotyky, ktoré liečili viac než medicína.

A za to, že si ostala, aj keď to stálo celý tvoj svet.

„Nie každá hrdinka stojí na pódiu. Niektoré stoja pri postieľke.“

Viliam a Tenenet tím