Dokedy? Príbeh profirodiča...

Profirodič nie je len dočasná opatera. Je to záchranár duší, ktoré ešte nevedia hovoriť o svojej bolesti.“

Dnes sa ma náhradná mama v rámci poradenského rozhovoru, spýtala: „Dokedy?“

A ja som nevedel odpovedať.

Nie preto, že by som nechcel.

Ale preto, že na túto otázku odpoveď nemá ani systém, ktorý ju položil.

Profirodič - žena alebo muž, ktorí si domov púšťajú cudzie deti so zlomeným srdcom, s batohom ticha, s pohľadom, čo skúma, či sa dá veriť.

Majú byť prechodnou stanicou, časovým riešením, záchrannou sieťou.

Lenže dieťa nerozumie pojmu prechodné.

Dieťa vie len, že mu niekto podáva jedlo, zakrýva ho perinou, hladí po vlasoch a hovorí „dobré ráno“.

To je preň mama.

Nie bio, nie náhradná, nie profi.

Len mama.

A keď sa po mesiacoch alebo rokoch objaví veta: „Idú preč.“ - v deťoch sa niečo zlomí.

Nie prvý raz.

Nie druhý.

Ale možno naposledy.

Lebo koľkokrát ešte unesú rozlúčku, ktorá sa vždy volá „v ich záujme“?

Dvojičky, tri a pol roka.

Pripravené na odchod.

Rozlúčené.

A potom… nič.

Zmenilo sa rozhodnutie, zmenili sa okolnosti, zmenil sa plán.

Len ich malé srdcia sa nezmenili – bijú ďalej, zmätené, pocikávajú sa, nespia, nechcú pustiť mamu /profi/, lebo raz tú /bio/ už stratili.

A tá profimamka?

Sedí u mňa v kancelárii, plače, pýta sa: „Dokedy?“

Dokedy to má uniesť?

Dokedy má byť mostom, po ktorom každý prejde, ale nikto ho neopraví?

Dokedy má veriť, že sa to raz zlepší, keď vie, že zajtra môže byť zasa všetko inak?

Profirodič nie je len opatera.

Je psychológ, právnik, mediátor, učiteľ, sanitár duší, vyjednávač medzi dvoma svetmi - detí a systému.

A najmä, je človek, ktorý nesmie prestať veriť, že láska má zmysel, hoci ju sám systém skúša do posledného dychu.

A my, ktorí v tom systéme žijeme - CDR, kurately, úrady,včasnej intervencie, poradne,ambulancie klinickej psychológie a psychoterapie, koordinátori prípadov v SPO - máme jednu jedinú povinnosť: nenechať ich v tom samých.

Nepretvárať lásku na administratívu, city na spisy, deti na prípady.

Lebo dieťa nepotrebuje ďalší formulár.

Potrebuje istotu, že sa ráno zobudí v tej istej posteli, do ktorej večer zaspalo.

Možno by sme mali prestať hovoriť o profirodičoch ako o prechodnom riešení.

Pretože pre deti sú to často jediné ruky, ktoré ich držali, keď všetci ostatní odišli.

„Dokedy?“

Dokedy budeme skúšať hranice detskej dôvery?

Dokedy budeme zatvárať oči pred tým, že profirodič nie je súčasť systému, ale jeho srdce?

Dokedy budeme čakať, kým sa zlomí ten, kto zachraňuje druhých?

Možno dovtedy, kým sa neodvážime povedať: dosť.

Nie pre systém. Pre deti.

Za mňa celoživotného bojovníka za “profirodičovstvo"

„Láska, ktorá pretrvá aj tam, kde systém končí - to je profirodič.“

Viliam a tím Tenenet