Nekričte na svojich rodičov

– o mostoch, ktoré ešte stále vedú oboma smermi – „Nie každý, kto nám ublížil, to vedel. Nie každý, kto nás miloval, to vedel povedať.“

„Nie každý, kto nám ublížil, to vedel. Nie každý, kto nás miloval, to vedel povedať.“Nekričte na svojho otca. Nekričte na svoju mamu.

Neprerábajte ich. Nenúťte ich chápať svet, ktorý už dávno nie je ich.

Nevkladajte im do úst vaše poznania, vaše teórie, vaše „musíš“.

Učím sa to sám. Každý deň.

Je to škola pokory, škola ústupkov, škola ticha, keď by som najradšej kričal.

Zahryznúť si do jazyka je niekedy ťažšie než napísať knihu o odpustení.

A aj tak to nejde.

Len to vylepšujem.

A zlyhávam.

A je mi ľúto.

Na oboch stranách.

Sme generácia, ktorá už vie pomenovať, čo ju bolí.

Máme slová ako toxický vzťah, nastavenie hraníc, sebapoznanie, trauma.

Čítame o tom, hovoríme o tom, píšeme o tom.

Viem, ako sa brániť. Ako z hlbokej bolesti spraviť vedomie.

Vieme, čo chceme, a čo nie.

Chceme sa obklopovať len tými, čo nám robia dobre.

Chceme škôlku, ktorá rozvíja. Školu, ktorá rešpektuje.

Knihy, ktoré liečia. Filmy, ktoré hladia.

Ak sa nám niečo nepáči – vypneme to. Zmeníme kanál.

Svet nám dal možnosť voľby.

Lenže – naši rodičia ju nemali.

Moja mama nepoznala možnosť výberu.

Vyrástla v čase, keď sa žilo od „do“ a medzi tým sa len prežívalo. Hoc špajza bola plná.

Neboli televízne kanály, neboli módne trendy – len uniforma, ktorú si šila sama.

Neboli politické strany – len jedna, a tá určovala, čo sa smie a čo sa nesmie.

Krátka sukňa bola hanbou, červený rúž symbolom ľahkej ženy.

Túžba bola podozrivá. Sloboda – nebezpečná.

A z tej neslobody sa zrodili naši rodičia.

Bez tréningu v slobode, bez učebnice o emóciách.

Len s prežitím. S pracovitosťou. S tichým „musíš“.

My, ich deti, máme terapiu, podcasty, knihy, koučov, mentorské, či gurmánske kurzy.

Oni mali len polievku, záhradu, kravku a Boha.

A hoci my to voláme útek, pre nich to bolo uzdravenie.

Rieka im bola terapiou, ticho modlitby ich psychológom.

Kto zaliečil ich?

Nik.

A predsa prežili.

Včera som zvýšil hlas na svoju mamu.

Nie hnevom, ale z vyčerpania.

Dal som jej prednášku o toxicite, o tom, čo spôsobujú jej slová.

Hovoril som ako psychológ, nie ako syn.

A potom som pochopil – že niekedy je lepšie nechať rozum stáť bokom.

Ona nepotrebuje terapiu.

Potrebuje len, aby som ju občas nechal hovoriť, aj keď nerozumiem.

Aby som ju nepresviedčal, že svet je iný.

Ona to vie – len už nemá silu ho meniť.

Áno, ak vás rodič ničí, ak vás manipuluje, ak vás systematicky zraňuje – tam treba hranicu.

STOP.

To je sebazáchrana.

Ale ak vás len nechápe – ešte to nie je dôvod na vojnu.

Ak má iné videnie sveta, skúste sa pozrieť jeho očami.

Možno sú iné preto, že sa pozeral len cez šedý svet – a farby mu chýbali.

My máme paletu, oni mali len lúku.

Ale možno práve lúka je ten základ našich farieb.

Ak odcloníme naše deti od starých rodičov len preto, že „nemajú naše hodnoty“,

oberieme ich o niečo, čo im nedá ani najlepšia umelá inteligencia.

O spomienky, o vôňu štrúdle, o tón hlasu, ktorý rozpráva rozprávku, hoc vymyslenú a tú ,nenájdete v žiadnej knihe.

O dotyk, ktorý nevie pomenovať pocity, ale ich cíti.

Trans-generačná trauma je reálna.

Ale aj kontinuita je reálna.

A keď nemáme silu tú traumu spracovať – aspoň ju nezväčšujme.

Nechajme ju odpočívať.

Zmeňme optiku.

Nie vždy treba svetlo, niekedy stačia slnečné okuliare.

Nechcime páliť mosty.

Niektoré vedú tam, kam sa ešte chceme vrátiť – možno len na chvíľu,

na koláč, na smiech, na ticho.

Naši rodičia nie sú dokonalí. Ani my nie sme.

Ale ak ich stále máme, ešte je čas povedať niečo, čo nie je o výčitke.

Stačí možno len:

„Mami, daj ešte kúsok tej štrúdle.“

„Naši rodičia nám dali toľko, koľko vedeli a mohli.

My dávajme ďalej to, čo sme z ich ticha pochopili.“

Viliam a tím Tenenet