„Nie oči nám dávajú svetlo, ale svetlo v nás nám dáva zrak.“

Niektoré dni nás učia viac než celé roky. A niekedy stačí jeden obyčajný moment na schodoch, aby sme si uvedomili, že skutočná slepota nemusí mať nič spoločné s očami.

V pondelok ráno som niesol obed do chladničky a predbehol ma chlapček so zrakovým znevýhodnením /to som vtedy ešte nevedel/, sprevádzaný našou Hálkou / zrakovou pedagogičkou Tenenetu/ a maminkou. Išli pomaly, schod po schode, jeho malá ruka sa dotýkala steny, zábradlia, priestoru. Každý krok komentoval, akoby objavoval nový svet.

A ja som sa v duchu ponáhľal.

Kým som si neuvedomil, že jeho pomalosť nie je obmedzenie – je to poznávanie, odvaha, život s plným vnímaním.

Na treťom schode ma zaliala hanba. Nie kvôli nemu. Kvôli mne. Kvôli mojej nevidomosti.

Nevidel som, čo sa deje pred mojimi očami – tréning, trpezlivosť, dotyk dôvery.

On sa učil kráčať po svete, ktorý nevidí, a ja som sa učil dívať na svet, ktorý už dávno nevidím srdcom.

Koľkokrát sme my, vidiaci, tí, ktorí v skutočnosti nevidia?

Zaslepení rýchlosťou, výkonmi, číslami, cieľmi, stále niekam utekáme, kým oni – nevidiaci – zostávajú prítomní. Počujú, cítia, dotýkajú sa, vnímajú. Každý krok, každý zvuk, každú vibráciu života.

Ich zrak nie je v očiach, ale v duši.

A my, ktorí máme zrak, často hľadíme – ale nevidíme.

Skúsme sa na chvíľu zastaviť. Zavrieť oči. Počuť svoj dych, tlkot srdca, smiech dieťaťa, hlas kolegyne, vôňu kávy, jemný zvuk zvončeka na recepcii.

V tme sa zrazu všetko vyjasní.

Nie preto, že by sa rozsvietilo svetlo, ale preto, že sa rozsvieti človek.

Nevidomí nás učia vidieť inak – nielen farby, ale podstatu.

Nie obrysy, ale blízkosť.

Nie svetlo očí, ale svetlo srdca.

V tento deň im ďakujme – za trpezlivosť, za odvahu, za to, že nám ukazujú cestu, aj keď ju sami nevidia.

A možno práve oni sú tými, ktorí naozaj vidia.

„Najväčšia tma nie je tam, kde chýba svetlo, ale tam, kde chýba vnímavosť.“

Viliam a tím Tenenet