24.1. : Deň komplimentov

Byť videný

„Nie sme hladní po chvále. Sme hladní po tom, aby si nás niekto všimol.“

Kompliment nie je maličkosť. Hoci sa tak môže javiť v porovnaní s veľkými slovami, veľkými činmi a veľkými výkonmi. V skutočnosti je jednou z najjemnejších, no zároveň najsilnejších foriem ľudskej pozornosti. Je tichým potvrdením: vidím ťa. A to je niečo, po čom túžime všetci, bez rozdielu veku, roly či postavenia.

Dávame komplimenty? A ako často? Dá sa to vôbec merať časom či počtom? Päť denne, jeden týždenne, raz za rok? Pravda je taká, že kompliment sa nedá vymedziť kvótou. Nie je to úloha v kalendári ani položka v zozname povinností. Je to skôr postoj. Spôsob, akým sa pozeráme na ľudí okolo seba.

Možno sme na ne nezabudli úplne. Možno len žijeme v čase, ktorý nás učí inému jazyku. Jazyku výkonu, hodnotenia, kritiky, rýchlosti a výsledkov. Všímame si čísla, termíny, maily, chyby, nedostatky. A pritom nám unikajú drobnosti, z ktorých je život poskladaný. Nový sveter. Jemná zmena účesu. Iskra v očiach, ktorá sa objavila po dlhej dobe. Úsmev, ktorý si niekto obliekol napriek únave.

Keď nám niekto dá kompliment, väčšinou to cítime okamžite. V tele. V dychu. V tom krátkom, tichom prekvapení. Naozaj si to niekto všimol? Padne to dobre. Je to príjemné. A niekedy je to viac než len príjemné. Pre niekoho, kto už dlho žije v ponurých vnútorných izbách, kam nikoho nepúšťa, môže byť kompliment lúčom svetla. Svetla, ktoré neprerazí všetko naraz, ale naznačí, že vonku ešte stále existuje deň.

V práci, v rodinách, vo vzťahoch sa často stávame funkciami. Rodičmi, zamestnancami, partnermi, kolegami. Ak však vzťahy zredukujeme len na roly a výkony, ak si prestaneme všímať človeka za nimi, začneme sa pomaly meniť na stroje. Efektívne, presné, ale chladné. Bez tepla, bez dotyku, bez slov, ktoré by niesli uznanie.

Rodina, v ktorej si manžel nevšimne novú blúzku či nalíčené oči manželky, nie je hneď rozbitá. Ale postupne v nej niekto prestáva byť videný. A tam, kde nie sme videní, sa časom prestávame cítiť doma. Ak si budeme všímať len pribúdajúce vrásky, kilá a únavu, a nepovieme nič o úsmeve, snahe, drobnej radosti, rodina sa môže zmeniť len na miesto prežívania, nie života.

Kompliment nie je lichôtka. Nie je manipulácia ani vypočítavosť. Úprimný kompliment je dar. A dar funguje zvláštne – čím viac ho dávame, tým viac ho je. Nepotrebujeme k nemu zvláštnu príležitosť, správny deň ani oficiálny sviatok. Potrebujeme len spomaliť pohľad. Byť prítomní. Byť všímaví.

Možno to budete práve vy, kto niekomu povie vetu, ktorá v ňom zostane dlhšie než minútu. Možno to bude drobnosť, ktorú si ani neuvedomíte, no pre druhého bude znamenať začiatok pohybu. Návrat k sebe. Pocit, že ešte stále má hodnotu. Že je tu niekto, kto ho vidí.

My v Tenenete vieme, že dávať a dostávať sú základné súkolia života. A vieme aj to, že kompliment sa dnes stáva vzácnym artiklom. O to viac má zmysel ho množiť. Ticho, úprimne, zo srdca. Nie preto, že sa to hodí. Ale preto, že ľudia potrebujú byť videní.

„Možno nezmeníme celý svet. Ale môžeme zmeniť svet jedného človeka tým, že si ho všimneme.“

Viliam a tím Tenenet