Keď sa svet na chvíľu zmestí do náručia

„Objatie je reč, ktorú srdce ovláda skôr než slová.“

21.január - Medzinárodný deň objatí - nie je len milým sviatkom plným symboliky. Je tichou výzvou. Pripomienkou toho, čo sme kedysi vedeli prirodzene a čo dnes akoby mizlo z našich domovov, vzťahov aj tiel. Objatie. Jednoduché, obyčajné, zadarmo. A predsa čoraz vzácnejšie.

Objatie je liek, ktorý nemá príbalový leták. Nezaťažuje pečeň, nespôsobuje závislosť a nemá vedľajšie účinky. Naopak – lieči bez otázok. Upokojuje, keď slová zlyhávajú. Drží pokope človeka, ktorý sa práve rozpadá. Je to prvá pomoc pre dušu.

Boli časy, keď si ľudia nemali čo dať. Nebolo darov, peňazí ani istôt. A predsa mali objatie. Často to bolo jediné, čo mali – a pritom to stačilo. Dnes máme plné ruky vecí, ale prázdne náručia. Objatie sa z rodín vytráca potichu. Bez protestu. Bez rozlúčky.

Nie každý sa ho vie zhostiť rovnako. Sú viac a menej kontaktní ľudia, rodiny, národy. A je dôležité rešpektovať hranice. Lebo nie každé objatie bolo v živote bezpečné. Niektoré boleli. Niektoré prišli bez súhlasu. Niektoré zanechali strach namiesto pokoja. A práve preto je tak dôležité hovoriť aj o zdravej podobe objatia – o tej, ktorá čaká, kým ju druhý dovolí. Ktorá netlačí, ale drží.

Objatie vie niesť viac než tisíc viet. Vo vzťahu dvoch ľudí často znamená menej kriku a viac porozumenia. Pri dieťati, ktoré spadlo, prehralo alebo zažilo nespravodlivosť, je objatie tou najpresnejšou odpoveďou.

Nie riešením. Ale bezpečím.

Niektorí, ako ja mali šťastie a vyrastali v náručí, ktoré voňalo domovom (doma a u babky) – vanilkou, krémom, láskavosťou. Iní (môj starký) mali náruč, ktorá sa neobjímala, ale bola prítomná skutkami a slovami. Aj to sú objatia. Lebo objímať sa dá telom aj postojom k životu.

V službe včasnej intervencie vieme, že dotyk a teplo nie sú rozmaznávanie. Sú výbavou pre život. Bezpečná náruč je základom komunikácie, regulácie, dôvery. Dieťa, ktoré vie, kam sa vrátiť, sa odváži ísť ďalej. Do sveta.

Objatie je viac než lexaurin. Viac než neurol.

Kiežby sa dalo predpisovať.

Kiežby sa dalo vydávať v lekárňach.

A možno sa aj dá.

V „lekárni života“.

V Tenenete.

V každom vzťahu, kde sa učíme znovu siať semienka blízkosti. V pestovateľskej záhrade terapií, kde objatie nie je samozrejmosťou, ale vzácnym artiklom, o ktorý sa staráme. Lebo vieme, že z neho môže vyrásť dôvera. Pokoj. Odvaha. Objatie je zadarmo, ale jeho hodnota je nevyčísliteľná.

„Kým sa ešte vieme objať, svet nie je stratený.“

Viliam a tím Tenenet